Janko Čeman vo svojich mnohopočetných poviedkach dosť opisoval pivnický chotár. Poznal ho ako svoju dlaň, ako aj životy dedinských ľudí.

       Priestranný pivnický chotár sa rozprestiera široko vôkol dediny. Pokiaľ nám pohľad siaha môžu sa vidieť naše vzácne polia. Miestami sa žltnú a miestami zelenajú. Dozrievajúca pšenica vonia svojou zvláštnou  a príjemnou vôňou. Inde sa cíti prenikavá vôňa skosených a sušiacich sa dˇatelín. Všetko je rovné, len kdetu kde sa môžu vidieť salaše, ako dáke huby v tráve. Je ich vo všetkých častiach chotáru, či na Žitore, či na Komonáre, alebo na Rašliach. Všetky salaše sú obrátené k východu a väčšina z nich má pred oknami vinicu, alebo malú záhradku. Vôkol salašov je najviac d‘atelín, lebo ľudia chcú mať d'atelinu čím bližšie k domu. Cesta, ktorá vedie k samemu salašu, je široká, rovná, nemá po okrajoch priekopy, len miestami na medziach stoja vysoké agáty. Stredom je málo zachodená vozovka a po oboch stranách ožltnutá, suchá tráva. Na rozdiel od týchto ciest, vozovky ktoré tiahnu chotárom, sú neširoké. Po oboch stranách cesty sú moruše. Vozovka vedie sem a tam, od morúš po moruše, krivo obchádzajúc vyryté koľaje, jamy a bariny. Len v plytkých priekopách sa černie bujná tráva. Ked' ľudia idú po nej, myslia si, že tá cesta-necesta nemá konca.

      Ked' som čítala poviedky Janka Čemana, myšlienky ma índe zaviedli, do nášho pivnickeho chotára. Po prečítaní som naozaj mala dojem, že som všetky tie miesta, ktoré Janko Čeman opisoval, navštívila.

                                              Zdenka Kolárová VIII. b