„Hrboľatá kamenná cesta Despotovo-Pivnica. Po oboch stranách idyla neskorej zimy a blížiacej sa jari. Z komínov ojedinelých sálašov s betónovými sýpkami a modernými roletami na oknách obytných stavísk kúdolí sa dym z teplej pece. Šplhá sa do vysokého neba. Vietor stíchol, chýli sa k večeru.

          Čo ako sa zdá divné – vybrali sme sa do týchto sálašov za literatúrou... Vyhľadať Janka Čemana... Nie je ho ľahko nájsť. Susedia , aj dva hony vzdialení, poznajú len Michala Kámaňa, sedliaka žijúceho aj s rodinou na sálaši číslo 1322.

          ...Priestraný niekoľkoizbový dom a vedľa neho hospodárske staveniská. Kolísavým krokom prechádza po dvore územčistý štyridsiatnik v baranici, s vedrami, Michal Kámaň, alias Janko Čeman, ako každý deň v tomto čase opatruje dobytok... Široká, mozoľnatá sedliacka dlaň teplo zviera uzimené prsty návštevníka. Sotva by človek uveril, že táto ruka práve za takýchto nudných zimných večerov ukladá na papier literku za literkou už vyše desať rokov.“*

         Literka za literkou a rodia sa nové názvy poviedok, románov a drám z  pera Janka Čemana, ktorý sa do našej, slovenskej vojvodinskej literatúry zapísal trojnásobne: ako poviedkár, dramatik a románopisec. Ako poviedkár sa neveľkým počtom svojich krátkych próz stal najtypickejším predstaviteľom našej tzv.   rustikálnej poviedky, ako dramatik zapĺňal medzery v našej dramatickej tvorbe a obohacoval repertoár našich ochotníckych divadelných súborov domácou, pôvodnou vojvodinskou slovenskou drámou, ako románopisec v  pomerne krátkom časovom rozpätí doplnil našu chudobnú dovtedajšiu románovú tvorbu svojráznym umeleckým prejavom.

         Janko Čeman, vlastným menom Michal Kámaň, sa narodil dňa 30. septembra 1922 v Pivnici a  tu i umrel 29. septembra1987. V tomto prostredí strávil celý svoj život pripútaný ku každodennej sedliackej práci. Ako samouk vo svojej literárnej tvorbe bol prinútený zdolávať rozličné ťažkosti tvorivého rázu.  Počas   svojej tridsaťročnej tvorivej činnosti Janko Čeman nepodliehal módnym tendenciám v našej literatúre. Zotrval na ceste, ktorú si trasoval už na prvých krokoch svojej literárnej orientácie. Vychádzajúc z tradícií slovenského realizmu, ako i z vlastných skúseností, všetko podával tak, ako sa v skutočnosti aj stalo.

* Ján Makan: Literatúra a brázda. Posedenie u Michala Kámaňa alias Janka Čemana. Rozhľady, 17. marerc 1968, 3, s.8.

                                                                 Mr. Jozef Valihora